Segment knižnice, ktorý v Goetheho Inštitúte slúži namiesto dverí, sa zatvoril. Napriek tomu, že podobný prvok sa veľmi často používa v knihách a filmoch, neubralo to na mojom úžase. Keď predsa knižnica zavrie miestnosť, človek vie, že ju naplní múdrosť, k akej väčšina ľudí nedostane prístup.
Návštevníci si vybrali svoje miesta na sedenie tak, aby vyvážili svoju prípadnú hanblivosť s výhľadom na diskutujúce novinárky. A na tom pódiu som ležala na vozíku medzi nimi. Kým editorka magazínu JÁDU a moderátorka tejto udalosti, Juliana Sokolová, začala predstavovať účastníčky, v mysli sa mi premietla nedávna história mojich ľudí.
Keď som dospievala, mala som dôkazmi podložený dojem, že ľudia, ako som ja, do takýchto miestností na Slovensku nepatria. Nikto nechcel počuť o tom, aké úkazy pozorujeme v spoločnosti – chceli počuť iba to, akými úkazmi sme my. Nezaujímalo ich, čo si myslíme o témach, ktoré hýbu svetom – zaujímalo ich len to, ako naše zdravotné stavy pohnú ich emóciami. Žiaľ, tento prístup zatiaľ nevymizol. Ale tentoraz som vedela, že keď prehovorím do toho krikľavozeleného mikrofónu, moje odpovede budú očakávané rovnako ako tie od Jany Čavojskej, Sáry Činčurovej a Tímei Beck.
Z diskusie Nezávislé novinárky: Ako píšu, keď horia deadliny, účty aj svet? som si preto odniesla nádej, že zdravotne znevýhodnené hlasy na Slovensku jedného dňa nebudú len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Dúfam, že toto je začiatok doby, v ktorej sa naše myšlienky stanú nevyhnutnou súčasťou snahy porozumieť komplexite sveta.
